Prarodičia často nesúhlasne krútia hlavou, keď sa dozvedia, že ich dvojročný vnuk alebo vnučka, ktorí ešte sotva (alebo trebárs vôbec) nerozprávajú svojím rodným jazykom, sa začínajú zúčastňovať „kurzu angličtiny“. Raz, keď som šla so svojím vtedy 2,5-ročným synom na hodinu angličtiny, stretla som pri dverách školy staršiu pani, ktorá sa ma spýtala, či ideme „pre sestričku“. Odpovedala som, že ideme do triedy pre batoľatá, a môj syn to potvrdil kývnutím hlavy a veselým výrazom: „Eddie, Eddie.“ Stará pani zdesene pokývala hlavou a povedala, že je to prehnané, že to sú zvrátené ambície a že to berie deťom detstvo…
Prečo som sa rozhodla zapísať svoje dieťa do jazykovej triedy v dvoch rokoch? Neočakávala som, že si moje trojročné dieťa na dovolenke kúpi hranolčeky, ale skôr:
- chcela som, aby moje dieťa, ktoré ešte nechodilo do škôlky, trávilo čas so svojimi vrstovníkmi,
- chcela som, aby sa naučilo skupinovej interakcii, pravidlám, iným pravidlám než domácim,
- chcela som, aby tento čas strávený s ostatnými deťmi bol zároveň „užitočný“ (asi sme teraz všetci posadnutí takzvaným „quality time“).
- verila som, že pokiaľ sa moje dieťa naučí angličtinu „zamlada”, nebude pre neho nikdy cudzím jazykom, ako tomu bolo kedysi pre mňa, a že stres z učenia nepravidelných slovies nahradí akási jazyková intuícia,
- dobre viem, že iba formalizované učenie umožní určitú pravidelnosť a zmysluplnú nadväznosť, pretože teoreticky by som sa mohla raz týždenne zísť s kamarátkami, ktoré majú malé deti, a pustiť im na youtube nahrávky v angličtine, ale viem, že pokiaľ na mňa nie je žiadny vonkajší „bič“ ako platba, termín, konkrétny čas, tak… pravdepodobne sa nezmobilizujem….
Takže som jazdila, strážila som, aby sa CD často používalo doma, prezerala som s dieťaťom učebnice, pýtala som sa učiteľky po hodine „Aké to bolo?“ a… nič… Niekedy viem, že účinky boli vidieť takmer od prvej hodiny – potvrdili mi to aj ostatní rodičia, ale niekedy máte syna Emila, ktorý nie je ľahký žiak. A tak to bolo i u nás.
Pri prvých lekciách nechcel ísť bez mamičky vôbec dovnútra, a keď už tam šiel, sedel mi v lone a díval sa. Prvým malým úspechom bolo, keď sme ho po mesiaci nechali samotného v izbe a on neplakal. Bravó, bod pre učiteľku, ktorá si ho šikovne vzala pod zvláštny dohľad. Má to niečo spoločné s jazykom? NIČ. Ale pre mňa, mamičku, to bolo veľmi dôležité, naše prvé malé víťazstvo.
Prvé 3 – 4 mesiace stál môj Emil celú hodinu bokom, v ruke zvieral zložku, čo mu myslím dodávalo odvahu, a… pozoroval. Nerobil NIČ. Vôbec. Len sa díval. Aj po vyučovaní, keď som sa ho spýtala, či sa s deťmi hral alebo spieval, odpovedal úprimne: „Emil nepieva (=nespieva), Emil sa len díva.“ Ale prišiel ďalší úspech: konečne zložku odložil! Stále nič jazykové, ale bolo to potešujúce.
Raz som sa ho pri obede spýtala, čo vraví pani Hania (teda učiteľka) na sušienku, a on mi odpovedal: „ITEKUKI“ (=eat a cookie), a ako vraví, že si umyjeme ruky? „OSJOHENDS“ (=wash your hands). Takže som okamžite zaviedla aktívne počúvanie nahrávky, pretože do tej doby to bola len samotná nahrávka a dieťa samotné, ale teraz som mu dala medvedíka do tlapky, zapla prvú lepšiu nahrávku a začala robiť to, čo som počula, a môj syn… za mnou a dokonca aj predo mnou. Naraz sa ukázalo, že má zakódované úplne všetko. Emil navyše presne napodobňoval všetky gestá pani Hany v triede, chodil za mnou s medvedíkom, dával mi pusu a tľapol si so mnou, keď som dobre zaspievala.
Ďalším zlomovým okamžikom bolo, keď som po lekcii počula:
– Emil prehovoril!
– A čo povedal?
– Ja som tu stál! – k dieťaťu, ktoré sa snažilo zaujať „jeho“ miesto.
O niekoľko lekcií neskôr, po skončení hodiny, vyšiel z miestnosti a zavolal: „Rodičia, poďte, prosím, ďalej“ (na kurzoch Teddy Eddie je tradíciou, že po skončení hodiny učiteľ pozve rodičov dovnútra a informuje ich o tom, čo sa počas hodiny dialo, a poskytne im spätnú väzbu o tom, ako sa deti správali a aký pokrok skupina dosiahla). Vlastne neviem, čo ste nám vtedy vraveli, pretože keď môj „tichý“ syn pozval rodičov dovnútra, skoro som dostala infarkt.
Teraz má Emil 10 rokov a angličtina pre neho rozhodne nie je „cudzí jazyk“. Dá sa povedať, že v ňom komunikuje rovnako isto ako vo svojom materinskom. Spätne vidím, že zaradenie do kurzu v tak nízkom veku mu prinieslo len samé výhody, a to nielen jazykové, ale aj sociálne – v troch rokoch šiel s úsmevom do škôlky a navyše sa neskôr bez problémov adaptoval aj na školské prostredie!
Autorkou textu je Ola Komada, spoluautorka metódy Teddy Eddie, lektorka, metodička, mama dvoch detí, z toho jedno dieťa kurzy Teddy Eddie stále navštevuje. Máte nejaké otázky? Napíšte priamo autorke: ola.komada@edubears.com Pokiaľ hľadáte pre svoje dieťa jazykovú školu s metódou Teddy Eddie – prezrite si naše lokalizácie!
